Close your mind

Rádový občan sa v priemere sedemstotridsaťpäťkrát za deň cíti ako obeť. Obeť niečoho, niekoho. Nepovažoval som to za problém. Ľudia boli zväčša mojimi obeťami. Nevedeli to, čo som vedel ja. Jednoduchú vec: v bahne sa treba vedieť vykúpať! Bahno musí byť čerstvé. Všetko to špinavé svinstvo čo ho tvorí musí byť ešte cítiť kompostom. A potom hups. Kraul, prsia, motýlik... Problém nastáva v momente keď bahno začína tuhnúť. Keď je veľmi husté, blbo sa do neho ponára a človeka je vidno. Keď stuhne, rozbijete si oň hubu.
Ale k pointe. Po udalostiach doby nedávnej sa cítim ako obeť ja a ešte som aj presvedčený že právom.
Či človek chce či nie, manželstvo je bahnom. Nad touto vetou som dlhšie rozmýšľal, a nie, nedá sa to povedať šetrnejšie. Po svete chodí skupina masochistov ktorí svoje bahno nechajú stuhnúť tak, aby sa po ňom dalo chodiť a nazvú ho "pevnými základmi". Dokonca sa to pokladá za sporiadaný život.
Môj sporiadaný život skončil keď začala vymýšľať niečo o smere nášho vzťahu a.t.d. Skupinové kúpanie v bahne v podobe nádhernej hádky by situáciu ukľudnilo. A tu sa stala chyba. Nechal som sa ukecať na vyriešenie našich problémov a nájdenie "spoločnej reči". K tomu mala dopomôcť manželská poradňa (preklínam západné seriály za tento výmyslel).
Tak som začal hľadať. A čuduj sa svete, v blízkom okolí nič. Žiaden odborník na manželské hádky. Nechcel som to vyťahovať, lebo by sa to zvrtlo proti mne v podobe viet typu: "ty to nechceš riešiť".
Núdza ma dohnala k provizórnemu riešeniu. Zajednal som psychológa, ktorý robí posudky pre žiadateľov zbrojných preukazov. Nejak mi to v tej dobre prišlo príbuzné. Chlapík náš problém označil kvetnatým monológom, ktorý ja zhrniem do: "Ty si príliš muž a ona je príliš žena". Nasledovali žvásty o podmnožinách a zveľaďovaní spoločného..... K môjmu prekvapeniu, pomohlo. Nie že by mi sedenie niečo dalo. Jednoducho sa začala cítiť lepšie vplyvom samotného faktu, že sme tam boli. Taká malá manželská homeopatia.
Aby som sa vrátil k bahnu. Cestou domov to vyzeralo sľubne. Obed, švitorivý tón hlasu a oči lesklé ako na prvom rande.
Opantaný vidinou večerného sexu som zabudol na krutú ruku osudu. Ruku plnú uschnutého blata. Ruku v podobe cestárov prekvapených januárovým snehom. Po krátkom šmyku v nízkej rýchlosti sme skončili na streche v plytkej priekope vedľa cesty. Vizuálny efekt super, nehoda nič hrozné.
Visel som si v kľude na bezpečnostnom páse a rozmýšľal či som už tento rok zaplatil havarijnú, keď sa drahá začala v panike odopínať aby v zápätí tresla tvárou dolu. Na otázku "čo robíš?" som dostal veľavravnú odpoveď "Vybuchneme!".
Vraciam úder: "Máme diesel, trúba"
Keď som si tesne po rozvode zrovnával veci v hlave, prekvapivo som začal súhlasiť so zbrojákovým psychológom. Fráza o dieseli bola fakt príliš chlap. Reakcia na ňu v podobe rozvodového konania bola zase príliš žena.
Čo z toho vyplýva?
V podstate nič.